reklama

21. storočie alebo ako sa hľadá práca

Ak si myslíte, že žijeme vo vyspelej spoločnosti, ktorá je tolerantná, tak sa škaredo mýlite. Áno, máme vyspelú technológiu, notebooky, mobily, internet, ale v hlave mnohí z nás majú jednu veľkú čiernu dieru a každá, aspoň trocha vľúdna a dobrá myšlienka sa v nej stratí. A tak sa ľudia stávajú bezohľadní, sebeckí, ktorí myslia len na vlastné pohodlie a na to, aby mali čo najviac eur.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (4)

S týmto sa stretávam na každom pohovore. Som mladá, sympatická – mnohí to tvrdia, vzdelaná a inteligentná žena. Vyštudovala som vysokú školu pedagogickú a aj keď sú v dnešnej dobe detí také, aké sú, napriek tomu chcem učiť. A pýtate sa, prečo to tak nie je? To isté sa pýtam aj ja. No ľudia na Slovensku a konkrétne na Záhorí pozerajú na ľudí, ktorí sú trocha odlišní, inak, lepšie povedané, pozerajú na nich s odporom. Áno, som trocha iná, no len v tom, že ma nohy nechcú nosiť, ako Vás „zdravých“. A čo je na tom? Mam potreby ako Vy a tiež túžby a sny. Mojou túžbou je učiť, no zato, že sedím na vozíku mi to nie je umožnené. Bola som na pohovore na štyroch základných školách. A chcete vedieť priebeh?

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Každá pracovná príležitosť vzniká u každého rovnako a to poslaním životopisu a žiadosti do konkrétnej spoločnosti alebo v mojom prípade do školy. A o pár dní mi zadrnčí mobil a som pozvaná na pohovor. No na pohovor som pozvaná len preto, že do žiadosti a životopisu nepíšem nič o mojom handicape. Pretože ak by som tam udala môj handicap, naša spoločnosť je taká úbohá, že hneď by odložila žiadosť bokom a žiaden kontakt by nenastal v tom lepšom prípade a v tom horšom by ju hneď skartovali.

Keď som sa dohodla s riaditeľmi škôl na dátume a čase pohovoru, bola som plná očakávaní. Prvý pohovor bol neďaleko Senice. Prišla som do maličkej dedinky a keď ma pani riaditeľka videla, tak ostala v šoku. No po dlhšej konverzácii zistila, že som plnohodnotný človek, no bohužiaľ nie je v jej silách ani právomoci ma vziať do pracovného pomeru, pretože to všetko má na starosti starosta. Stále som nedostala odpoveď. No počula som o tej dedinke, že sú tam ľudia ako v Kocúrkove a keď je tam niekto iní ako oni, nesprávajú sa k nemu najlepšie.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Ďalšie pohovory boli o stokrát horšie. Jedna pani riaditeľka na základnej škole keď ma videla, zažila šok a neviem, či sa z toho vôbec niekedy spamätá. V momente vypleštila oči a bolo na nej vidieť, ako začína uvažovať čo so mnou, ako ma diplomaticky vyhodiť. Začala sa vyhovárať, koľko je tam schodov a podobne. A kde nie sú? Tak som im povedala, že vždy na každej praxi som mala miestnosť, triedu, a tam študenti a žiaci za mnou chodili. A bolo to skvelé. A už začali ďalšie výhovorky, že nemajú voľné miestnosti. Môj názor je, že keby chceli, vždy sa nájde riešenie. A zjavne nechceli.

No a posledný pohovor bol teda najhorší a najsurovejší. A čím som si to zaslúžila? No predsa mojím vozíkom. Bolo to v skalickom okrese. Prišla som na pohovor a pán riaditeľ nemohol prísť. Keby tam bol, možno by to dopadlo v celku inak. No keď otvorila dvere pani zástupkyňa, už som na jej pohľade vedela, koľká bije. Vošla som dnu, premerala si ma s odporom v očiach a spýtala sa ma, že ako vôbec chcem učiť na vozíku. To bola v skutku zmysluplná otázka však? Mojou reakciou bolo prerozprávanie priebehu na praxi a ona na to, že sa to nedá a že pre mňa nemajú triedu. Ďalej tam začala splietať angličtinu, no pán riaditeľ sa mi v telefonickom hovore o angličtine ani slovkom nezmienil. Povedal len, že majú voľné miesto s mojou aprobáciou. Dotyčnú p. zástupkyňu tiež zaujímalo, ako budem vôbec cestovať. Moja odpoveď bola jednoduchá, autom. To ste ju mali vidieť, jej reakciu a ako pohŕdavo zopakovala slovíčko „autom“: Vyznelo to, ako keby platenie mojej cesty išlo z jej vrecka. Pohovor zakončila tým, že potrebujú vyučovať výtvarnú výchovu a to ja nemôžem. V ten moment som si položila otázku „Čo to má znamenať?“, prečo by som výtvarnú výchovu nemohla učiť?! V závere ma slušne vyhodila a v ten moment som sa cítila ako tá najväčšia obluda na svete. A viete aký citát mali na medziposchodí? Od J. A. Komenského niečo v takom zmysle, že človek sa stane človekom len výchovou. Spomínaná zástupkyňa zjavne žiadnu výchovu nedostala a je veľmi smutné a poľutovania hodné, že človek ako ona, pedagóg a ešte k tomu zástupca riaditeľa, je bez chrbtovej kosti a charakteru. Ak takýto človek vychováva našu budúcu spoločnosť, nečudujme sa, že ideme k zániku a úplnej krutosti.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Trocha som Vám priblížila aká „vyspelá“ je naša spoločnosť. A teraz si hovoríme, že sme v 21. storočí. Je to veľká hanba a som si istá, že v zahraničí by takýto prístup nebol. Hold, je to Slovensko a pokiaľ budú také pani učiteľky a zástupkyne, s akými som sa stretla, vychovávať Vaše ratolesti, stanú sa z nich bezcitní ľudia. A o 50 rokov budeme hovoriť „staré dobre časy“ ... Hanba čo?

Kristína Chudá

Kristína Chudá

Bloger 
  • Počet článkov:  4
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Vždy boli, sú a budú ľudia, no ľudskosť sa akosi stráca. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu