Červené topánky

Autor: Kristína Chudá | 24.7.2011 o 11:34 | (upravené 24.7.2011 o 11:39) Karma článku: 1,24 | Prečítané:  315x

Aj keď som muž, červená farba ma vždy priťahovala. Hovorí sa, že je to farba kráľov. A ako kráľ som sa aj cítil. A hneď Vám poviem prečo.

Bolo niečo po pól šiestej a kamarát mi volal, že čo robím o dva týždne v sobotu. Povedal som si, fúúú dva týždne je dlhá doba, ale asi nič, pomyslel som si. A padla moja otázka: „Prečo? Čo bude o dva týždne v sobotu?“ A kamarát na to: „Veď bude Retro party a pôjdeme celá parta chalanov, poď s nami.“ Nebolo ma treba dlho prehovárať. Jednoducho tešil som sa ako malé decko. A teraz prišla dilema. Veď som nemal žiadne retro oblečenie. Hľadal som všade a nič. No napadlo ma pozrieť si dedkov šatník. Veď predsa, už má nejaký ten rôčik za sebou. A veru že som našiel. Juchal som a bol som natešený, že budem v štýle retra.

Prišiel deň s veľkým D, no to som ešte ani netušil, prečo tento deň bude pre mňa v živote tak významný. Vyobliekal som sa do gala a sestra usúdila, že som štramák. Kamoši prišli po mňa a šli sme. Prišli sme do kultúrneho domu, pretože tam sa konalo to slávne retro a boli sme tam skoro prví. Chytili sme si stôl, dali po štamperlíku na zohriatie a náladu a bavili sme sa. Ako som pozoroval ľudí, či niekoho nepoznám, tak som zazrel ju, jedným slovom, bola to bohyňa. Vysoká asi 165cm, štíhla a prvé, na čo mi padli oči, boli jej krásne červené topánky. Prišla tam aj s kamarátkami. No mňa už žiadna iná nezaujímala. Asi som sa zamiloval, pomyslel som si.

Odbila deviata hodina a parket sa zaplnil. Začali sme tancovať a blbnúť, no ja som ju celý čas hľadal očami. No bolo tam tma, hluk ale predsa. Našiel som ju a bez váhania som sa za ňou vybral. Unikala, no na koniec som ju dostihol a požiadal ju o tanec. Bolo evidentné, že som sa jej tiež páčil a pretancovali sme sa spolu až k polnoci. Tá eufória a vášeň, čo mi pulzovali v krvi mi zabránili triezvemu uvažovaniu. Jediné, na čo som sa zmohol, bola otázka: „Ako sa voláš?“ A ona odvetila: „Eunika“. A tancovali sme ďalej. Cítil som sa ako v raji, nič ma netrápilo, žiadna práca, nič. Bol som v ten moment najšťastnejší muž na svete, že som mohol byť s tak krásnou ženou, ako je ona.

Po pólnoci som sa vrátil k parte s tým, že sa s Eunikou ešte uvidím. Trocha som si s kamarátmi vypil, zatancoval a dokonca som aj tombolu vyhral, no stále som myslel na ňu. Na Euniku s červenými topánkami. Ani som sa nenazdal, boli dve hodiny ráno preč. Povedal som chalanom, že sa musím vzdialiť a šiel som hľadať Euniku v tom dave ľudí. Nikde som ju nevidel. Behal som po sále, no Euniky nikde. Vybehol som von a videl som ju ako nasadá na motorku. Ako nasadala, asi si toho nevšila a jedna červená topánka sa jej zošmykla z nohy. Bežal som, aby som ju na to upozornil, no bolo už neskoro. Za motorkou zostal len dym a jedna červená topánka. Zdvihol som ju a pomyslel som si, že v Popoluške našiel princ svoju princeznú, tak ja nájdem svoju Euniku.

Vrátil som sa dnu, schoval si topánku svojej neznámej Euniky a vrátil sa k parte. Vrátil som sa domov niečo po tretej ráno a zaspával som s topánkou v náručí. Pravdaže, vyčistil som ju.

Na druhý deň ráno sa začalo pátranie. Spoliehal som sa, že je z nášho mesta. Dal som inzerát na internet v znení: „Na Retro party som stretol nádhernú ženu Euniku, ktorá stratila červenú topánku. Kontaktujte ma na čísle 0901 123 456.“

Tento inzerát som dal všade, na internet, do novín, dokonca som ich rozmnožil a polepil po stĺpoch, na aké sa lepia reklamy. Čakal som týždeň, dva, mesiac a nič. Bol som zúfalý a smutný z toho, že mi zostane len červená topánka.

Hľadal som stále a všade. Chodil som na všetky party v okolí, na diskotéky. Dokonca som chodil aj na svadby ako fotograf. A myslíte, že som ju našiel? Nie. Ako keby moja bohyňa neexistovala. Chvíľami som mal pocit, že ten večer na retro, bol len sen a nikdy žiadna Eunika ani neexistovala. Veď aj to meno je nezvyčajné. Ako ubiehal čas, topánku som si odložil do skrine a pomaly som sa začal vyrovnávať s tým, že ju už v živote nenájdem.

Za ten čas sa stalo veľmi veľa vecí. Sestra sa vydala a mala dieťa. Mňa prepustili z práce a tak som hľadal inú. Stále som nemohol nič nájsť, veď dnešná doba je veľmi zložitá. Až na neviem koľký krát ma pozvali na konkurz ako manažéra pre istú firmu. Ani som nedúfal a konkurz som vyhral. Veľmi som sa z toho tešil.

Na druhý deň som šiel do novej práce. Ohodil som sa, pravda haló efekt je dôležitý. A ako som otvoril dvere do novej kancelárie, zostal som na mieste ako prikovaný. Nevedel som zo seba vypľuť ani slovíčko. Zrazu ku mne prišla a povedala: „Ahoj, som Eunika.“ Vyzerala nádherne ako vtedy na Retro party, akurát o dva roky staršia. Pripomenul som sa jej a pamätala si ma. Celý deň sme preklábosili a večer som ju pozval na večeru. Večer bol veľmi krásny. Rozprávali sme sa o všetkom možnom. Ako som ju hľadal. A vysvitlo, že aj ona hľadala mňa. Až teraz nás osud zviedol dokopy. Odprevadil som ju domov a pred panelákom som ju na chvíľu zastavil. Povedal som jej, že niečo pre ňu mám. Bola zvedavá a ukázal som jej stratenú červenú topánku. Spýtal som sa jej: „Dovolíš?“ A navliekol som jej ju na nohu. A v ten moment som sa cítil kráľovský.

Od vtedy sme sa stretávali a začali sme spolu chodiť. O pár rokov na to, sme sa vzali a každý, kto sa opýta, ako sme sa spoznali, odpovieme: „Vďaka červeným topánkam“.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?