Kocúrkovo s.r.o. - prvá časť

Autor: Kristína Chudá | 23.7.2011 o 22:21 | (upravené 23.7.2011 o 22:33) Karma článku: 6,35 | Prečítané:  2303x

Škola života Vám dá omnoho viac ako vysoká. Vysoká mi dala papier s titulom a kamarátov, no škola života mi ukázala a naučila, že platí len to, čo je na papieri.

... cŕŕŕŕn... oči som nemohla otvoriť, no nakoniec sa mi rozlepili a moje prvé myšlienky: ,,dnes prvýkrát do práce“.

Hmmm... keby som vedela to, čo viem dnes, asi by som ani nevstala a spala sladko ďalej. Na moju smolu alebo šťastie, som vstala s veľkým nadšením a v duchu som juchala, že mám prácu. Vonku bolo nádherne, takmer ešte letné počasie, slniečko sa už začínalo usmievať a ja som úsmev po ceste do práce odovzdávala iným.

Vysmiata som prišla do práce a skoro mi úsmev zamrzol, keď mi moja „skvelá šéfka“ Glória ukázala moju kanceláriu. Ani v amerických filmoch, ktoré sú mimochodom otrasné, som nevidela horšiu a úbohejšiu kanceláriu, ako bola táto. Predstavte si, na podlahe špinavé PVC, všade pavučiny, prach a v strede starý kuchynský stôl a na ňom počítač. Napriek všetkému som sa posadila a čakala čo bude ďalej. A ďalej? Nebolo nič. Moja „skvelá šéfka“ mi priniesla počítač, ktorý bol neuveriteľne starý a pokým som po štarte nestihla stlačiť enter aspoň stokrát, mala som smolu. Povedala som si, mám nízky tlak, aspoň sa mi trocha zvýši. No to som netušila, že ten tlak sa mi zo dňa na deň bude zvyšovať.

No nič iné neostávalo, vzala som si od Píny vysávač, mokrú handru a zmeták a začalo sa jesenné upratovanie v kancelárii. Ani som sa nenazdala a zvony odbíjali 12 hodín. Glória prišla s kávičkou a ja som si pomyslela, aká fajn šéfka, aj kávičku mi spravila. U mňa si s tým upravila renomé a úsmev mi zasa sám nabehol.

Kávičku som vypila spolu so šéfkou a preberali sme pracovné veci. Počúvala som o firme, aká je úžasná a skvelá. Krásne sa to počúvalo a aj som tomu všetkému uverila. Po ukončení jej predslovu mi na stôl položila dohodu. Verila som a podpísala. Všetci sme sa usmievali a ja so spokojnosťou na duši, že som našla tú najlepšiu prácu na svete, som cupkala domov.

Druhý deň bol veľmi podobný prvému a vlastne celý týždeň bol rovnaký. Pri konci týždňa nás navštívil „jednooký škret“. Keď mi bolo povedané, že príde šéf a majiteľ, predstavovala som si šéfa ako má byť s oblekom, kravatou a diplomatickým kufríkom. Myslíte, že tak aj vyzeral? Nie. Mal sveter z doby raz, dva a rifle, ktoré mali snáď sto rokov. Hmm... Hlavou mi blyslo: „To má byť ten veľký šéf?!“ Hneď sa usadil na gauč a začal jeho zmysluplný prednes o firme a o ľuďoch, ktorí tam pracujú a aj pracovali. Som povaha, ktorá nemá rada, keď sa rozprava „o nich bez nich“ a tak to šlo všetko mimo mňa. Keď odišiel, hneď som si vydýchla a začala som si robiť svoju prácu s radosťou a nosila si ju aj domov, čo bola chyba, to už viem. V piatok ma Glória veľmi potešila. Povedala: „Ja su šéfka, budu tady a ty pújdeš vedla k mafiánke.“

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?